•  

História obce

Historický vývoj obce do roku 1989

Kapišová leží v severnej časti Nízkych Beskýd v údolí riečky Kapišovka, severného prítoku Ondavy. Je vzdialená 5 km od okresného mesta Svidníka.

Najvyšší vrch v chotári sa volá Rohuľa (596m n.v.). Stred obce sa nachádza v n.v. 260m. Chotár je mierne zvlnený s plochými chrbtami hôr a miernymi svahmi. Katastrálna výmera je 662ha.

Najstaršia správa o Kapišovej je z roku 1548, kedy boli sedliacke domácnosti prvý raz zdanené. Zdanenie sedliakov nepriamo dosvedčuje jestvovanie sídliska aspoň dve desaťročia skôr. Vzniklo teda okolo roku 1520 a patrilo k Makovickému panstvu.

V písomnostiach zo 16-tého storočia sa striedavo vyskytuje v pôvodnom názve Kapišová (Ves) a pomaďarčeného Kapisso, ktorého základom bolo meno, resp. prezývka nepochybne prvého miestneho šoltýsa. Tieto skutočnosti vedú k zisteniu, že Kapišovú vybudovali sedliaci so šoltýsom podľa zákupného práva.

V rokoch 1548, 1567 a 1588 zdanili sedliacke domácnosti od pol, jeden a pol, resp. dvoch port, pričom v roku 1567 dve domácnosti hospodárili na polovičných a dve na štvrtinových usadlostiach. V roku 1600 malo sídlisko sedem obývaných sedliackych domov.

Koncom 16-tého storočia bola Kapišová malou dedinou.

Okrem poddaných tu žila rodina šoltýsa a pravoslávneho farára. Sedliakov však pribúdalo a vzrástol aj počet domov.

V roku 1618 šoltýstvo s mlynom už patrilo trom domácnostiam a na piatich celých sedliackych usadlostiach hospodárilo 14 sedliackych domácností, jednotlivo na polovičných a štvrtinových usadlostiach. Žili tu aj 4 želiarske domácnosti, z nich 3 u šoltýsa. Kapišová patrila k dedinám s rusínskym obyvateľstvom, ktoré sa zaoberalo počnohospodárstvom a chovom dobytka.

Pred rokom 1548 na valašskom práve vznikli Hrabovčík, Hunkovce, Kapišová (Capyssowa), Komárnik. V roku 1559, keď bola vykonaná štatúcia Gašpara Šeredyho do panstva Makovice, jestvovali tu už ďalšie nové dediny: Nižná Jedľová, Svidnička, Nižný Mirošov, ... Stabilizované hospodárske pomery na Makovickom panstve, rastúca potreba financií jeho majiteľov a stále prúdiace rusínske obyvateľstvo, hľadajúce tu obživu i úkryt pred tureckou okupáciou Valašska, Sedmohradska i juhozápadnej Ukrajiny, boli hybnými silami zakladania nových, ale neobyčajne malých osád, ktoré vznikali v druhej polovici 16-tého storočia jedna za druhou.

V roku 1711 v dôsledku úteku poddaných sa Kapišová vyčudnila.

Prvý Urbár (Dedini Kapisova rečenej k jeho Exelencii Grofu Panu Gotertovy Aspremollt prinaležacej) je z rokov 1772-1773. Ak si uvedomíme, že Urbariálny patent bol vydaný v roku 1767 vo Viedni Máriou Teréziou a že v priebehu piatich rokov sa jeho platnosť dostala do takých odľahlých končín ríše, akou bezpochyby bola aj Kapišová, musíme obdivovať štátnu správu Márie Terézie. Žiada sa tu ešte podotknúť, že to bol dôležitý patent, ktorým sa súkromno právny vzťah medzi poddaným a zemepánom mení na verejno právny.

Vidíme teda, že v roku 1772 Kapišová už vlastní uhorský šľachtický rod pôvodom z Lotrinska. Na Slovensko sa dostal začiatkom 18-tého storočia manželským zväzkom Ferdinanda Goterte Astremonta s Júliou, sestrou Františka II. Rákociho, ktorý získal Makovické panstvo.

Z prvého Urbára (1772-1773), sa dozvedáme, že v Kapišovej bolo 27 usadlostí. Žili tu ľudia s priezviskami: napríklad Korba Ihnát (zdá sa, že Korbovci ako jediní obyvatelia terajšej Kapišovej tu žijú nepretržite od roku 1772). Ďalej sú uvedené priezviská Banda, Gajdoš, Timko, Fedor, Havrila, ... Urbár je napísaný v šarišskom nárečí.

Pretože sa administratívne záležitostí Šariskej župy do roku 1789 nezachovali, aj k dejinám tejto obce je málo údajov. V roku 1817 sa v Kapišovej uskutočnila komasácia (zceľovanie pozemkov). V komasačnej správe sa uvádzajú priezviská: Suťa, Drimák, Korba, Mihalič, Varchula, Miga, Jurina Andráš a často sa vyskytuje priezvisko Pajkoš.

V roku 1858 pribúdajú priezviská Massa a Sidlyar.

Ďalší pozoruhodný Urbár je z roku 1862. Z uvedeného roku je tiež pozemková kniha obce Kapišová. Urbár je písaný po maďarsky, len miesstne časti sú písané rusínsky a uvádza sa v čom už 35 usadlostí. Tak napríklad: Suťa Mikloš (asi richtár) vlastnil zemli Niže Sucli, Popid verch a iné. Jurina Andráš Vyhin, Dilnici, Popid verch, Pid kružkami, Vyše mlyna, Od panského potoka a iné. Ďalší majitelia pozemkov sú: Korba Ištván, Grega, Mihalič, Miga Mikloš, Varcchula Ján a Andráš, Massa Vasiľ, Vanát Timotej a iní.

Ďalší zaujímavý Urbár je z roku 1871. Uvádza už 36 usadlostí. Je napísaný po maďarsky. Najčastejšie krstné mená sú Ivan a Jánoš, priezviská Suťa, Drimak, Ladomerský, Korba Vasilij, ale tiež Lažo Anráš, Ištván a Ivan. Z ďalších Jurina, Baran, Miga, Varchula, Olexa, Olenin a iní.

erb Kapišová

Erb obce Kapišová ( z r. 1868) tvorí: V modrom poli na zelenej pôde biely (strieborný) pluh ťahaný (strieborným volom). Žlté (zlaté) sú drevené časti pluhu, ako aj rohy, kopytá a jarmo vola.
Štít: neskorogotický.

pečať Kapišová

Podkladom pre tento návrh bola obecná pečať z druhej polovice 19. storočia. Odtlačok typária z roku 1868 je uložený v Krajinskom archíve v Budapešti v zbierke mestských a obecných pečatí. Na pečati je vyobrazený na pôde pluh, ťahaný volským záprahom. Ide o pomerne starý, originálny a charakter vystihujúci symbol.

Heraldická komisia Ministerstva vnútra SR prerokovala návrh erbu obce Kapišová 11.11.1996 a zaradila ho do Heraldického registra SR v tejto podobe:
V modrom štíte na zelenej rovnej pažiti strieborný vôl so zlatou zbrojou a postrojom ťahá zlatý pluh so striebornými radlicami.

vlajka Kapišová

Vlajka obce pozostáva z ôsmich pozdĺžnych pruhov vo farbách žltej, bielej, modrej, zelenej, žltej, bielej, modrej a zelenej. Vlajka má pomer strán 2:3 a ukončená je tromi cípmi, t. j. dvomi zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Symboly obce Kapišová sú zaevidované v Heraldickom registri S R pod signatúrou K-79/69.

V tom istom roku obecné zastupiteľstvo prijalo na svojom zasadnutí tieto obecné symboly.

V roku 1873 mnoho obyvateľov obce zahynulo na choleru.

V Štátnom archíve v Prešove sa zachovali veľmi pekné farebné mapy kapišovského chotára z rokov 1816, 1854, 1860, 1871. Sú farebné, namaľované na plátne. Sprievodný text je v maďarine, miestne názvy po rusínsky. Napríklad Laz, Pri mlini, Pid stavlincom, Za panskym potokom, Platy, Nad cerkvom a iné.

V roku 1878 hol v Kapišovej zriadený notársky úrad do ktorého patrili dediny: Kružľová, Svidnička, Vápeník, Dlhoňa, Belejovce, Havranec, Dobroslava a Nižná a Vyšna Písaná. Ako vedúci notári tu pôsobili: Antal, Brec, Dodák, Banhedi, Gretch, Čurila a J. Hojda. V roku 1952 bol spomínaný úrad zrušený.

V rokoch 1895 až 1985 sa v Kapišovej nachádzal aj matričný úrad. Matrika, v ktorej boli údaje do konca druhej svetovej vojny sa stratila. Údaje o obyvateľoch Kapišovej, ktorí boli rímsko-katolíckeho náboženstva sa nachádzajú v matrike obce Duplin. Je uložená v prešovskom archíve. Dočítame sa v nej napríklad aj to, že 28. januára 1830 uzavreli sobáš Janos Baran, náb. gr.-kat. a Anna Petrik, náb. rím.-kat., 30. januára 1830 V. Baran, náb. gr.-kat. a Veronia Schulz z Komárnika , náb. rím.-kat. V roku 1842 Varchula Basilus, 19 ročný gr.-kat. a Anna Valije , rím.-kat. 9. novembra 1859 Joanes Jurina, 23 ročný, Kapišová č.d. 25, náb rím.-kat. a Mária Valtyo, 19 ročná z Kurimy, náb. rím.-kat. Svedkami na tomto sobáši boli Basilus Varchula a Joanes Petro.

Údaj z roku 1892 hovorí, že v Kapišovej žilo 646 obyvateľov, z toho 21 židov a 4 evanjelici.

V roku 1895 bola v obci zriadená žandárska stanica, bolo tu 7 žandárov, ktorí mali na starosti 21 obcí. Počas Rakúsko-Uhorska to boli maďarskí žandári. Za bývalého Československa to boli Česi, za Slovenského štátu Slováci. Po roku 1945 milicionári a neskôr okrskári VB. Slúžili tu páni: Hudák, Obracanik, Fiľo, Boršč, Ján Labaška, Krupik, Pecko a Favel. Okrskári páni: Tkáč, Hudák, Choma, Fecko, Bereščák a Količava. V 60-tych rokoch bola stanica zrušená.

V roku 1896 Kapišovú postihol velký požiar, zhorelo 5 domov.

V roku 1897 bola veľká povodeň, zobrala 4 domy a 4 občania sa utopili.

Koncom 19. storočia pracoval na dolnom konci obce vodný mlyn. Mleli v čom múku. Bol tu aj gáter na rezanie dreva. Dokumentujú to ústne pramene - miestne názvy Kolo mlyna, Poniže mlyna a tiež mapa, ktorá sa nachádza v archíve v Prešove.

V roku 1912 bola pri potoku Kapišovka založená parná píla. Fabrikanti: Ehrenberg, Rozenbluth a Gross. Sídlo firmy bolo v Humennom. Posledným správcom píly bol Nemec Stark, ktorého v roku 1944 zabili partizáni. Na píle boli 2 gátre. Pracovalo tu najprv 50, neskôr 80 robotníkov, prevažne z Poľska. Pracovná doba bola 11 hodín denne, mzda 10 korún. Drevo dovážali najprv z Dlhone, polesie Mazgalica a to na malých vagónikoch samospádom. Po vyčerpaní zásob dreva v Mazgalici postavili koľajničku do Vyšnej Písanej. Výrobky vyvážali do Čiech, Nemecka, Maďarska, Talianska a Švajčiarska. V roku 1944 pílu podpálili Nemci.

V zime 1914/15 bola obec svedkom ťažkých bojov 1. svetovej vojny. Uskutočnili sa tu zrážky medzi ruskými a rakúsko-uhorskými vojskami. Doteraz sú nemými svedkami týchto bojov vojenské hroby na miestnom cintoríne.

28.10.1918 - vznik ČSR, privítali občania s nádejou, ktorá sa nesplnila. Bolo málo pôdy. Pracovná príležitosť bola len na spomínanej píle. Ľudia chodili „na žniva“ do okolia Michaloviec a Trebišova, aby zarobili trochu obilia. 82 občanov odišlo do Kanady, USA, Argentíny atď., kde pracovali väčšinou v baniach a hutách. Bolo veľa žobrákov.

Stravovanie - mlieko, kapusta, polievky... Obilie mleli v mlyncoch (ako pred 1000 rokmi). Varili dyňanku, slivčanku, piekli adzimky. Mäso jedli zriedkavo, najviac baranie a hovädzie.

Sami si stavali malé drevené domčeky pokryté kyškami (slamou). V domčeku bola kuchňa, kde sa odohrával celý život rodiny, tu sa aj spávalo, v zime aj zvieratá. ďalej sa tu nachádzli šini, tu bolo uložené kuchynské náčinie, kapusta a pod. K domu patrilo bojisko (stodola) kde odkladali sane, vozy, a tiež cepami mlátili obilie. Mali tiež stajňu (maštaľ).

Počas prvej republiky mali murované domy len títo občania: Olexa, Michal Jurina, Tkáč a 2 Židia. Obchod vlastnil Grossman, krčmu Herman, miešaný tovar Etela Krajtelová, krajčírstvo Lébel. Všetci zahynuli v koncentračných táboroch.

Do roku 1918 v našej obci nebola škola. Deti chodili do Kružľovej, kde sa učilo po maďarsky (učitelia Mydlík, Antol, Suchý). V Kapišovej sa začalo vyučovanie v šk. r. 1925/26 v budove starého kaštieľa. V novej škole sa začalo vyučovať v roku 1928 (učitelia: Anton Jacko, Viktor Šoltés, Kononenková, Tarianí, Andrej Korba). V rokoch 1944-46 sa nevyučovalo.

V rokoch 1947-56 v našej obci učili manželia Anna a Štefan Šoltésovci, kotí urobili veľký kus užitočnej práce vo vzdelávaní mládeže, ale aj v mimoškolskej práci. Ich zásluhou sa aj deti z Kapišovej dostali na stredné školy. V rokoch 1956-59 bol riaditeľom Mikuláš Džunda a učitelkami Anna Kimaková, Ján Grocký a. Fedorková. V rokoch 1959-81 vyučovali na škole manželia Žofia a Mikuláš Šandalovci. Boli to učitelia telom i dušou. Majú veľkú zásluhu na tom, že z Kapišovej pochádza 15 vysokoškolákov a 60 stredoškolákov. V roku 1963 bola daná do užívania nová školská budova. V rokoch 1981-1989 vyučoval na našej škole Ján Šveda. Od roku 1989 Michal Demian.

Od roku 1962 existuje u nás MŠ (učitelky: Mária Dubivská, Helena Roháčová, Mária Paľková, Helena Leľová, Anna Jarombeková a Anna Mihaľová).

Počas Slovenského štátu mal obchod Mikuláš Tkáč a krčmu Vasiľ Sidlár.

V roku 1941 boli aj občania Kapišovej nútení ísť na front Ján Miga, Michal Michalič, Ján Jurina č.d. 62 a iní). Od júna 1944 nemeckí vojaci nútili obyvateľov kopať zákopy, delostrelecké pevnôstky a pozorovatelne. Počas odzbrojenia Východoslovenských divízií slovenským vojakom vydávaním falošných dokladov pomohli Ján Kimak a Ján Jurina. 8.10.1944 delostrelecký granát zabil Vasiľa Migu, jeho manželku Parasku a 5 detí, Máriu Varchulovú rod. Mackovú a Annu Korbovú rod. Varchulovú. Celkovo bolo zabitých 16 občanov.

14.10.1944 zhorela severozápadná časť dediny. 23.10.1944 horela Nižná Písaná. Občania Kapišovej boli evakuovaní do Šarišského Štiavnika, Kapušian a Čeloviec.

Počas evakuácie zažili naši občania rôzne útrapy.

Začiatkom októbra 1944 sovietske a Československé vojská oslobodili Šarbov, Havranec, Vyšný Komárnik a Vyšnú a Nižnú Písanú. V dopoludňajších hodinách dňa 25.10.1944 prešla 38.armáda 4.ukrajinského frontu po 80 minútovej delostreleckej príprave do útoku. Rozpútali sa urputné boje v ...

Vývoj obce po roku 1989

Výrazné zmeny do rozvoja obce priniesli udalosti v novembri 1989. Obec získala v roku 1990 samosprávne postavenie v rozhodovaní, spravovaní majetku i samotnom rozvoji. V komunálnych voľbách 23. a 24. novembra 1990 bolo zvolené 12-členné obecné zastupiteľstvo a za starostu obce bol zvolený Ing. Miroslav Kucirka.

So spoločenskými zmenami narastajú aj požiadavky občanov na riešenie životných podmienok. Práca poslancov spolu so starostom započala evidovaním majetku obce s cieľom jeho lepšieho obhospodárenia. Do ekonomického prenájmu bola daná časť priestorov budovy obecného úradu na predajňu potravín prevádzkovateľovi PD Kapišová a bývalá požiarna zbrojnica pre zámočnícku a kovospracujúcu firmu Kosmit Svidník. Slovenská pošta, stredisko Svidník, naďalej prenajímala časť prízemia budovy pre služby občanom.

V oblasti duchovného života, po celkovej rekonštrukcii grécko-katolíckeho chrámu spojenej s výmenou strešnej konštrukcie s krytinou a vonkajšou omietkou, započalo sa s výstavbou sakristie a následne s vnútornou maľbou. Realizátorom klenbových malieb bol akademický maliar Pavol Michalič zo Svidníka, syn nášho rodáka Jána Michaliča.

V rámci prípravy stavieb na ochranu životného prostredia boli vypracované projektové dokumentácie so stavebným povolením na stavbu „Kanalizácia a OU Kapišová - Kružľová“, „Rozšírenie vodných zdrojov Kapišová a rekonštrukcia elektrickej siete za účelom elektrického vykurovania domácností“.

V ďalšom volebnom období od roku 1994 bola práca starostu obce a poslancov zameraná na riešenie naliehavých úloh života obce. Bolo nutné riešiť nedostatok pitnej vody v letnom období a z meniť vykurovanie domácností z tuhého paliva na ekologicky čistejšie komponenty. Za výdatnej pomoci VVaK závod Košice, bol v roku 1997 daný do užívania ďalší vodný zdroj (studňa) o výdatnosti 0,7l/sek a tým sme definitívne vyriešili problém s nedostatkom pitnej vody.

Konečné rozhodnutie, či riešiť vykurovanie elektrickou energiou alebo plynom, padlo v roku 1996. Do roku 1999 bola celá obec splynofikovaná.

So zameraním sa na ochranu pôdneho fondu i súkromného majetku sa v roku 1995 zrealizovala regulácia potoka v dĺžke cca 300 m s nákladom 1,1 mil. Sk.

Pred vstupom do areálu cintorína bolo vybudované parkovisko a zriadená prípojka pitnej vody na cintorín a preosadenie obslužného objektu v jeho areáli.

Celkový vzhľad obce bol v roku 1998 zlepšený novou kobercovou asfaltovou úpravou štátnej cesty prieťahom obce v celkovej hodnote 2,1 mil. Sk. V súvislosti s touto akciou bola zriadená prístupová komunikácia k cintorínu a parkovisku pred budovou obecného úradu.

Úradné hodiny

Pondelok: 07:30 - 15:30
Utorok: 07:30 - 15:30
Streda: 07:30 - 15:30
Štvrtok: 07:30 - 15:30
Piatok: 07:30 - 15:30

Fotogaléria

Kalendár